Aktivity
 



 Prvé stretnutie
 Učastníci
 Certifikát
 Pozvánka
 Pozvánka 19.12

 


   Aktivity 1.stretnutia

 
 
  Tretí deň
  4. deň-Krakow
  Piaty deň
  6.deň-TAPAN
  7.deň-TAPAN
  ôsmy deň
  Deviaty deň
  Desiaty deň
  Jedenásty deň
  Dvanásty deň
  Ohlasy v tlači
 

  Domov

 


 

 

             Kristína Gašpieriková .

   

Moje zápisky zo Zakopaného

   

   Tuhšie som si pritisla šál k hrudi a svižným krokom som pokračovala ďalej, smerom k môjmu novému domovu. Usmievala som sa. Napriek sviežemu podtatranskému vzduchu ktorý sa tu rozlieval ma vnútri niečo hrialo, môj pocit očakávania sa naplnil. Mesto ma priam očarilo a jeho atmosféra ma pohltila, o škole ktorú sme pred chvíľou navštívili ani nehovoriac.

     Ako som kráčala ďalej, stále viac a viac som si uvedomovala nádheru miestneho malého mestečka. Hlavnú ulicu s obidvoch strán lemovali mierne naklonené, dizajnovo zaujímavé lampy, ktoré sa opakovali stále dokola. Rozlievala sa tu vôňa oštiepkov, tie ste jednoducho nemohli prehliadnuť. Po okrajoch ulice stáli poslušne kone zapriahnuté do kočiarov, ktoré tu slúžili ako jeden z dopravných prostriedkov a priam vás lákalo, aby ste si sadli do jedného s kočov a nechali sa unášať mestom v sprievode dupotu kopýt.

     Architektúra bolo všade navzájom medzi sebou prepojená, nenašla som žiadny prvok, ktorý by ma rušil. Spájala v sebe tradíciu, všetko malo svoj súlad a správne miesto. Toto mesto dýchalo drevom. Na každom kroku by ste mohli vidieť do dreva vyryté vzory, ktoré boli pre Zakopane typické, dookola sa opakujúce. Jedným z hlavných kvetinových ornamentov bola ľalia, veľmi častá bola však aj ružica.

     S fascinovania  ma vytrhla brána, skrýval sa za ňou môj nový domov v ktorom strávim necelé dva týždne. bol to penzión pod menom Jurek. Izby sme si rozdelili pred pár hodinami, hneď ako sme dorazili, takže teraz už stačilo ísť iba na vrátnicu a vypýtať si kľúč od izby číslo 26. Izba bola priestranná, steny bol obložené drevom, ktoré ani tu nesmelo chýbať. Bol tu stolík, stoličky, dve postele, vlastná kúpeľňa, a čomu som bola ja najviac rada bol radiátor. Vždy teplý, kúrilo sa neustále, pre teplomilného živočícha ako ja boli podmienky priam ideálne.

     Rituály nasledujúcich dní boli jednoduché. Každý deň sa začal raňajkami, ktoré sa niesli v znamení úžasných švédskych stolov, pokračovalo to presunom do školy Antona Kenara. Väčšinou, keď sme išli aj ako skupinka cestou, ktorá viedla ku škole,  prevládalo ticho. Nevedno, či to bolo z rannej ospalosti alebo z kúzla mesta. Obidve varianty by mohli byť správne.

       Keď sme dorazili do školy, zakaždým nás s úsmevom na tvári vítal pán direktor. Vždy rád pomohol, nech som už potrebovala čokoľvek. Po tom, ako sme sa zoznámili ma začal volať Kriša, čo je skrátená verzia mena Kristína v poľštine.

     V škole rýchlo nabehnete na režim, akým to tam žije. Je to jedna rodina. Pracovná atmosféra bola nenútená, opísala by som to skôr ako samozrejmá a akási priateľsky veľmi pozitívne pôsobiaca. Ja som v nej netrávila -aspoň prvý týždeň- toľko času ako ostatný, plenér ma priťahoval akosi viac. Viete, tú istú scenériu ( či už to bol kostol alebo nejaká chalúpka učupená v rohu ulice), ste mohli maľovať či skicovať viac krát. Nie len raz. Stačila zmena počasia. Rovnako to ovplyvňovali aj časti dňa, architektúra mala úplne iný charakter cez deň a inak zas vyzerala v noci. Preto som opúšťala náš  penzión aj za súmraku, aby som čaro mesto mohla zachytiť v rozličných pohľadoch.

     Štvrtý deň sa zorganizoval výlet, a tak sme opustili Zakopane a vydali sme sa na ďalším krásnym miestom Poľska, do Krakowa. Mesto bolo krásne, poprepletané malými obchodíkmi na krajoch ulíc. Chceli sme toho vidieť čo najviac a tak sme sa rovno vydali do galérií. Po veľkom umeleckom zážitku a miernom bolení nôh sme mali navštíviť posledný veľký skvost Krakowa, ktorý sme mali v pláne, a tým bol hrad Wawel. Vnútri bola práve  vystavená expozícia Leonarda da Vinciho, a to jeho slávny obraz Dáma s hranostajom. Bohužiaľ pre veľký turistický ruch sme krásu tohto obrazu obdivovať nemohli. Každopádne, Wawel sa vidieť skutočne oplatilo, je jedným s hlavných sídiel renesančných pamiatok v Európe. Keď sa navštevovanie pamiatok a múzeí skončilo, dostali sme rozchod. Ja a môj spolužiak sme ostali v sprievode poľských učiteľov, ktorý nás zaviedli do miestnej vysokej školy výtvarných umení, ktorá ma ohromila natoľko, že to bol pre mňa snáď najkrajší zážitok s celého Krakowa, fascinovali ma veľké ateliéry a myslím, že ma aj správne motivovali, čo sa umenia týka. Čas bežal, nastal súmrak a my sme sa vydali zas späť do Zakopaného.

     Dni sa míňali veľmi rýchlo. V plenéri som každodenne pokračovala, občas mi  ho obohacovali výstavy galérii a večerné vychádzky na čaj .

      Bol tu druhý týždeň. Pondelok. Nastal čas na to, aby som si začala robiť výslednú prácu v podobe drevenej dosky v tvare puzzle, ktorá mala symbolicky spojovať dva národy, Poliakov a Slovákov.

     Za pomoci poľských kolegov a ochotného pána rezbára som na svojom puzzle úspešne začala pracovať. Nad námetom som ani dlho nerozmýšľala, prvé čo ma napadlo bol kôň, ktorého som na uliciach každodenne stretávala a ktorý bol aj mimochodom symbolom školy. Do neho som zakomponovala štít tatier, ktoré sa nad nami týčili a pridala som aj dvojkríž, ktorý je symbol Slovenska.

      Streda. Posledný deň dokončovania prác, záverečné úpravy a stres, či všetko stihnem ako mám. Niečo vo mne sa teší, že už za chvíľu prídem domov, ale tak isto vo mne prebýva aj ten tupý pocit, že po zajtrajšej výstave našich konečných prác toto miesto opustím, bude mi smutno.

      Vernisáž sa niesla vo veľmi príjemnej atmosféra sprevádzaná v hre husieľ a v krásnych krojoch. Prišiel sa na nás pozrieť aj pán riaditeľ v spoločnosti učiteľa kresby, pani zástupkyne ..Prednášali sa ďakovné príhovory, dostávali sme certifikáty a darčeky na pamiatku. Nemohla som uveriť, ale áno, toto už bolo lúčenie. Myslím, že nikto neplakal. Namiesto nás plakala obloha, slzy nestekali po tvári nám, ale akoby padali z neba. Bol to prvý deň v Zakopanom, ktorý pršalo.

      Bol tu ten deň. Posledný. Po raňajkách sme si doupratovali izby, odovzdali kľúče od izieb a hromadne sme začali nosiť plné kufre do auta, ktoré nás už čakalo. Cestou sme sa ešte posledný krát zastavili v škole, naposledy sme sa vyobjímali, zaďakovali. Mne sa vybavilo kopu spomienok. Vedela som, ako mi bude chýbať ten večne usmievajúci sa direktor. Ako mi bude chýbať teplo školy ktorá mi pripomínala jednu veľkú rodinu. Viem, že mi bude chýbať cesta po každodennej hlavnej ulici , mesto ktoré mi prirástlo k srdu. Bude mi chýbať penzión, večerné kreslenie na chodbe, všetko. Aj chladný vzduch ktorý sme tu dýchali. Jediné, čo ma utešuje je to, že som tu nebola naposledy. Vrátim sa, už čoskoro.     

 

Kristína Gašpieriková 2.B

 

 

 


 

Kontakt - Ing.Bc. Malík Ondrej , projektmanager      

  • adresa: Súkromná stredná umelecká škola, Hálkova 2968/22, 010 01 Žilina

  • adresa domov : Turzovka, Závodie 124

  • miestnosť :  učebňa IVTč.216, prípadne  zborovňa školy

  • t. č.: 0907/838381

  • e - mail: malik.ssus#gmail.com ( znak #  nahraďte znakom @)
                    

  • http://www.malik8.borec.cz/web/index.htm

 

  ... napíšte mi ...

aktualizované 22.12.2012
© Ing. Bc. Malík Ondrej

 


 


 


 

Učastníci

Júlia Jančová
Nikola Čuláková
Lucka Miškovčik
Petra Belešová
Dominka Činger
AM Bukovanová
Danka Honišková
K.Gašpieriková
Betka Božeková

 

  Domov
 


 

 

 

© Ing. Bc. Malík Ondrej